Historický vývoj eurovalu
Euroval vznikol ako reakcia na prehĺbujúcu sa hospodársku krízu v eurozóne, ktorá sa prejavila výraznými finančnými ťažkosťami členských štátov. K tejto kríze významne prispelo nedodržiavanie fiškálnych pravidiel zo strany niektorých krajín, pričom Grécko bolo prvou krajinou, ktorá sa dostala do vážnych problémov so splácaním svojho dlhu. Finančné trhy stratili dôveru a už neboli ochotné poskytovať Grécku pôžičky za rozumné úrokové sadzby. Podobné situácie sa neskôr objavili aj v iných krajinách eurozóny, ktoré by boli nútené znižovať svoje výdavky alebo čeliť riziku bankrotu.
Za účelom predchádzania hromadným bankrotom boli prijaté opatrenia zo strany európskych politikov a Európskej centrálnej banky (ECB). Najskôr bola vyjadrená viera, že Grécko dokáže samostatne splácať svoje dlhy, no postupne sa suma potrebnej finančnej pomoci zvyšovala – od 30 mld. eur po 110 mld. eur, ktorú mali poskytnúť ostatné krajiny eurozóny. Slovensko sa tejto pôžičky nezúčastnilo. Situácia sa však postupne rozšírila na ďalšie problematické krajiny, čo viedlo k rozhodnutiu Európskej únie vytvoriť systém pomoci známy ako euroval.
Typy eurovalu
Pre riešenie dlhových problémov v eurozóne vznikli štyri formy eurovalu, ktoré umožňujú finančnú stabilizáciu a poskytovanie pomoci členským krajinám:
- Prvý euroval – EFSF (Európsky fond finančnej stability),
- Druhý euroval – EMS (Európsky mechanizmus stability),
- Dočasný euroval,
- Trvalý euroval.
Prvý euroval (EFSF)
Prvý euroval, známy ako Európsky fond finančnej stability (EFSF), bol vytvorený 9. mája 2010 ako dočasný finančný nástroj založený štátmi eurozóny na boj proti dlhovým problémom. EFSF získava finančné prostriedky prostredníctvom vydávania dlhopisov alebo iných dlhových nástrojov na trhu a poskytuje pôžičky krajinám s finančnými ťažkosťami. Pri poskytovaní pomoci sa často kombinuje s ďalšími systémami, ako je Európsky finančný stabilizačný mechanizmus (EFSM), ktorý využíva zdroje z rozpočtu Európskej únie, a pôžičkami Medzinárodného menového fondu (MMF).[1]
Druhý euroval (EMS)
Európsky mechanizmus stability (EMS) predstavuje trvalý krízový mechanizmus, ktorý od roku 2013 zabezpečuje finančnú stabilitu celej eurozóny. Založený bol na základe zmluvy podpísanej 11. júla 2011 členskými štátmi eurozóny, pričom jeho ratifikácia bola plánovaná do konca roku 2012. EMS nahradil dočasné nástroje, ako sú EFSF a EFSM, a poskytuje robustnejší systém finančnej pomoci. Funguje ako trvalý záchranný mechanizmus so širšou škálou nástrojov a flexibilitou pri riešení finančných kríz.[2]
Dočasný euroval
Dočasný euroval bol prijatý v auguste 2010 s cieľom rozšíriť možnosti Európskeho fondu finančnej stability (EFSF) a podporiť rekapitalizáciu bánk v eurozóne. Tento nástroj mal dočasný charakter s plánovanou kapacitou približne 250 miliárd eur a bol určený na zvýšenie celkovej „palebnej sily“ finančného balíka na zhruba jeden bilión eur prostredníctvom pákového efektu. Garancie členských štátov eurozóny sa pritom výrazne nezvyšovali.
Navýšenie kapacity eurovalu malo prebehnúť dvoma hlavnými spôsobmi, ktoré sa mohli vzájomne kombinovať. Prvým spôsobom bolo zriadenie špeciálneho investičného nástroja (Special Investment Purpose Vehicle), do ktorého by mohli vstúpiť súkromní aj vládni investori – napríklad z Číny alebo krajín Blízkeho východu – ktorí by mohli nakupovať dlhopisy problémových krajín. Druhým spôsobom bolo poskytovanie časti záruk na dlh týchto krajín prostredníctvom EFSF, čím by sa znížila priama expozícia členských štátov.
Trvalý euroval – Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM)
Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM) predstavuje nový trvalý euroval, ktorý je akýmsi európskym menovým fondom so sídlom v Luxemburgu. Zmluvu o jeho založení podpísali členské štáty eurozóny v júli 2012, pričom ratifikácia mala byť ukončená do konca toho istého roka. Na rozdiel od dočasných mechanizmov sa do ESM okrem záruk zapájajú aj reálne finančné vklady štátov.
Lídri eurozóny počas summitu Európskej rady rokovali o možnosti posilnenia úverovej kapacity ESM zlúčením s prostriedkami dočasného eurovalu (EFSF). Takto by bolo k dispozícii približne 750 miliárd eur, pričom súčasný limit ESM je stanovený na 500 miliárd eur.[3]
Podnikateľský sektor z hľadiska legislatívy
Podnikanie je definované ako sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť s cieľom dosiahnuť zisk.[4]
Medzi podnikateľov patria:
- osoby zapísané v obchodnom registri,
- osoby podnikajúce na základe živnostenského oprávnenia,
- osoby podnikajúce podľa iných osobitných predpisov,
- fyzické osoby vykonávajúce poľnohospodársku výrobu a zapísané do evidencie podľa špeciálnych pravidiel.
Podnikanie môže byť prevádzkované aj ako fyzická osoba:
- nezapísaná v obchodnom registri,
- zapísaná v obchodnom registri.
Najbežnejšou formou podnikania je živnostenská činnosť, regulovaná zákonom č. 455/1991 Z.z. o živnostenskom podnikaní. Medzi všeobecné podmienky pre založenie živnosti patrí dosiahnutie veku 18 rokov, spôsobilosť na právne úkony a bezúhonnosť.
Živnosti sa delia na dve základné kategórie:
- Ohlasovacie živnosti, ktoré podnikateľ môže vykonávať na základe ohlásenia a získania živnostenského listu.
Ohlasovacie živnosti sa ďalej rozlišujú na:
- remeselné – vyžadujú odbornú spôsobilosť získanú vyučením,
- viazané – vyžadujú odbornú spôsobilosť podľa osobitných predpisov,
- voľné – nevyžadujú žiadnu špeciálnu odbornú spôsobilosť, len splnenie všeobecných podmienok.
- Koncesované živnosti – zahŕňajú náročnejšie činnosti, ktoré vyžadujú špecifické podmienky a spoľahlivosť podnikateľa. Ich vykonávanie je možné len na základe udelenia koncesie živnostenským úradom, kde podnikateľ žiada o koncesnú listinu.[5]
Účasť Slovenska a ďalších krajín eurozóny na eurovale
Slovenská republika prijala dočasný euroval, ktorý bol schválený 20. augusta 2010 s celkovou kapacitou 250 miliárd eur a platnosťou do roku 2013. Slovensko ručilo sumou 4,371 miliárd eur, čo zodpovedá približne tretine ročného štátneho rozpočtu.
Finančná situácia vybraných problematických krajín EÚ
| Štát | Dlh k 31. 12. 2010 | Splátka dlhu a úrokov v roku 2012 |
|---|---|---|
| Portugalsko | 160 mld. eur | 18,8 mld. eur |
| Írsko | 148 mld. eur | 5,8 mld. eur |
| Grécko | 329 mld. eur | 36,1 mld. eur |
| Španielsko | 639 mld. eur | 120,6 mld. eur |
| Taliansko | 1 843 mld. eur | 266,7 mld. eur |
Tabuľka 1: Problemické krajiny EÚ podľa dlhu a splátok
Zdroj: vlastná tabuľka
Výzvy pre eurozónu a medzištátna spolupráca
Tieto krajiny patria medzi tie s najväčším zadlžením v eurozóne a zároveň čelia aj slabosti svojho bankového sektora. Napríklad španielske banky majú vysokú angažovanosť v Portugalsku, a bankrot Portugalska by mohol spôsobiť zlyhanie mnohých španielskych bánk, čo by malo negatívne dôsledky aj pre samotné Španielsko.
Podobne je situácia v Taliansku, ktoré by pri pokračovaní turbulencií záujem o pôžičky stratilo a mohlo by tak čeliť bankrotu. Problémy by sa šírili aj na ďalšie krajiny, ako sú Belgicko, Francúzsko či Rakúsko, kde ich bankové sektory sú navzájom prepojené s krajinami vo východnej Európe, čo pre investorov predstavuje významné riziko.[6]
Posilnenie finančnej kapacity eurovalu
Posilnenie finančnej kapacity eurovalu je kľúčové pre zabezpečenie stability celej eurozóny a predchádzanie finančným krízam v budúcnosti. Spoločné úsilie členských štátov a pružná medzištátna spolupráca budú rozhodujúce pre udržanie dôvery investorov a ekonomickú prosperitu regiónu. Systém eurovalu tak zostáva dôležitým nástrojom na zvládanie nepredvídateľných ekonomických výziev.